• 0 Položky - 0,00 
    • V košíku nie sú žiadne produkty.
Ach tie kilá...
Ach tie kilá…

Už od útleho detstva si pamätám, že som rada jedla… Pocity, zážitky, možno i emócie som zajedala a žalúdok sa musel prispôsobovať, postupne rástol, rozťahoval sa. Už ako dieťa mala naozaj veľký apetít. Mamina ma prihlásila na tanečnú vo viere, že sa budem viac hýbať a pomôže mi to… Tiež sa snažila ma v jedle trochu krotiť, videla čo sa deje. Ale ja som jedla potajomky. Mne to vôbec neprekážalo, pamätám si na pocit, že na seba „kašlem“, vravela som si, že keď už tučná som, je to jedno predsa aj tak jedno. A dopriala som si, znovu a znovu…

Doma bolo nakúpené vždy, nikdy som nemala problém ísť si niečo potajomky zobrať. Dnes viem, že som tým akoby kryla samu seba, svoje ja – moje pocity a strachy som radšej zajedla, než by som ich ukázala (nevedela som ako na to).

Keď som mala 21 rokov, vážila som 120 kilogramov. Už v tak mladom veku som úplne stratila akúkoľvek sebareflexiu. Vravela som si: „Veď to nie je až také zlé.“ Často som sa jedlom doslova naplnila do sýta a veľakrát aj na silu, ako za trest. Tlačila som do seba bez problémov sladké, slané, klobásky, či čokoľvek iné a ľahko dostupné pri takomto stave. Postupne ale začali aj prichádzať emočné výkyvy, ktoré som stále nevedela uchopiť a tým prišlo ďalšie zajedanie.

Telo je silné a trpezlivé, ale ozve sa, keď ho ničíš...

V maturitnom ročníku som si držala na váhe 95 kíl. V kolektíve som bola celkom obľúbená, tak nebolo toľko poukazované na to že som „iná, veľká“, pretože som si vedela sama so seba urobiť srandu.  Počas jedného leta, pri veľmi aktívnom sociálnom živote, mi cez leto pribudlo ďalších 10 kilogramov na váhe. Vtedy sa nedalo hovoriť o akomkoľvek vážení si samej seba. No ale potom, som nabrala ešte viac kíl a tým som sa dostala k váhe 120 kg vo veku 21 rokov. A vtedy už prišli razantné komplikácie v bežnom živote, v každodenných situáciách. Začalo mi prekážať, ako ma moje vlastné telo obmedzuje. Nebola som schopná si zaviazať šnúrky na topánkach, schody mi robili obrovský problém, mala som strie po celom tele a príšerne ma boleli kolená. A ešte k tomu som aj fajčila. Napriek tomu všetkému, som sa ale zdravotne cítila relatívne dobre, až na malé výkyvy. Moja práca bola sedavého charakteru, všade som sa presúvala autom, takže pohyb mi veľmi „nehrozil“. Telo ale nie je stroj, postupne prišiel zaseknutý nerv v chrbtici, ktorý spôsoboval riadne bolesti – vystreľovanie bolesti do žalúdka a nesprávna funkcia tráviaceho procesu.

Môj impulz

Pracovala som v banke a spoznala som sa s kolegyňou, ktorá schudla 50 kíl. Ona bola mojou prvou pomocou. Na rovinu mi povedala, že som tučná a že by som s tým mala niečo robiť, lebo ona to prežila tiež a vie čo to je. Dala mi pár rád ako chudnúť, poradila mi recepty a začala so mnou chodiť cvičiť. Toto bol môj prvý impulz na mojej dlhej ceste za zdravším ja. Prišla v správny čas. Začala som sa zdravšie stravovať, vymenila som bielu múku a cukor za zdravšie alternatívy, vyradila som zo stravy mliečne výrobky a nahradila ich kozími a ovčími (nakoľko som mala alergiu na kravskú bielkovinu). Postupne som sa naučila variť zdravé, ale najmä ľahké jedlá, ktoré boli ešte aj nenáročné na prípravu. Jasné, občas som si dopriala aj sladké… Ale na druhý deň som opäť pokračovala zdravo. Znovu a znovu. Skúšala som, učila sa, pozorovala to. 

Ako ďalej?

Ako 120- kilová baba som sa naozaj hanbila ísť do fitka. Aj v tom mi pomohla kamoška, išla tam so mnou ako podpora. Po prvej návšteve to vzdala, ale ja som pokračovala ďalej. Cvičila som len kardio, čiže beh na páse alebo bicykel. Po pol roku som išla na nábor do skupiny ženského thajského boxu. Na moje počudovanie som sa u nich ale nestretla s výsmechom alebo pohŕdaním. Naopak, obdivovali ma, že som sa na to dala.

 

Keď mi váha popri chudnutí zastala na pol roka pri 106 kg, začala som to riešiť a našla som si výživovú poradkyňu. A som rada za tento krok, pretože to bolo najväčším krokom k zmene. Vďaka tomu, som sa dostala na váhu 75 kg (chudla som čistý tuk a súbežne som budovala svalovú hmotu). Strava je veľmi dôležitá, až 80% je strava a 20% cvičenie, nezabúdajte na to.

Že aj cvičenia veľa škodí?!

Následne, som chodievala cvičiť naozaj veľmi často, dokonca 5 až 6 krát do týždňa, keďže z práce som mala Multisport kartu, tak som ju využívala naplno na rôznych miestach. Bola to zmes Tabaty, fitnesscentra, thajského boxu a silových tréningov na Spartan race. Asi to znie zvláštne, ale týmto som sa dopracovala až k vyhoreniu (nič prekvapivé). Na jednom tréningu – konkrétne na Spartan race mi v jednom momente totálne odišli všetky sily v strede cvičenia a telo ma vyplo – cvičenie sa mi zhnusilo. Až v tomto bode som to celé pochopila, že nejde všetko za každú cenu. Že sa musím konečne naučiť mať sa rada. Že ani prejedanie, ani extrémna záťaž nie je prejavom lásky, rešpektu a úcty k sebe, k svojmu telu… To znamená, že mám byť k sebe láskavá, ale zároveň mať aj nejakú tú disciplínu. Že mám hľadať strednú cestu. Že mám aj pocity, ktoré by bolo dobré vnímať – keď potrebuješ oddych, daj si ho, no nedovoľ, aby ťa to vtiahlo späť do starých koľají. Takto som postupne začala počúvať svoje telo – cez srdce. 

Čím som totiž bola chudšia, mala som aj väčšie nároky, vyššie ciele ako vyformovať telo. Dnes už viem, že nie je všetko len o cvičení. A o výkone a drine. Že je potrebné – priam nutné sa aj cítiť dobre. Znie to príliš jednoducho, ale je to tak… Zamerala som sa na zdravotnú stránku svojho tela, chcem sa v ňom cítiť dobre, je to môj chrám. Mne sa totižto popri chudnutí nemenilo len telo, postupne sa mi menilo aj vnútro a môj mindset. Stávala som sa inou osobnosťou, v hlave som už mala iný pohľad na jedlo a jeho kvalitu. So stratou kíl mi vznikla ovisnutá koža na bruchu (v mojom prípade pri úbytku 45 kg, to nie je až také hrozné a to vďaka tomu, že som postupne zhadzovala váhu a popri tom budovala svalovú hmotu a koža bola ešte dostatočne (ohybná, aby sa prispôsobila). Túžila som ísť na korekciu. Zastavili ma však obyčajné krvné testy, kedy som mala zlú zrážanlivosť krvi a mohla by som vykrvácať. Operácia mi nebola odporúčaná, lebo by prinášala veľké riziko. Boli momenty, keď som si v duchu hovorila: To ako budem vyzerať v plavkách?“

No aj to som prekonala. Povedala som si: „Ok, toto som ja, taká som a taká sa mám rada. Vďaka za to všetko…“ Znie to ako „otrepané“ klišé, ale ja som sa naučila mať rada samu seba, takú aká som. Ale aj toto bol proces, dlhých rokov. Ale predsa, kto nás vie mať rád viac, ako my sami ? Sebaláska je neskutočne dôležitá, pretože odrazom vášho nastavenia voči vám samým bude i vaše okolie.

Mám toho za sebou už veľa a je to dlhý proces. Najťažšie to bolo s hlavou. Čo som sa naučila? Do ničoho sa nenútim, snažím sa robiť len to, čo ma baví, čo mi dáva zmysel. Už nejdem sama proti sebe, našla som cestu a chcem si ju udržať a užívať…

Zopár mojich rád a skúseností:

  • V chudnutí je podstatná strava, tá tvorí až 80 % úspechu.
  • Je dobré mať na začiatku niekoho, kto ti pomôže, kto chápe čím prechádzaš a vie, že je ťažké zmeniť niečo od základu. Ideálne niekto kto tým už prešiel a neberie ako výhovorku, keď mu povieš aké je to ťažké.
  • Človek, ktorý sa rozhodne chudnúť musí byť o tom presvedčený, že to chce. Jeho motívom nemôže byť niekto iný, musí to chcieť vnútorne skutočne sám.
  • Strava sa dá meniť aj postupne, najskôr len zmeniť raňajky, alebo len večeru. Pri chuti na sladké siahnuť po zdravšej alternatíve. 
  • Nájsť recepty, ktoré sú zdravé a pritom nenáročné. Upokojíš tým hlavu, naučíš sa niečo nové, zdravé. 
  • Vyjedanie pri televízií je len zvyk, treba nájsť iný, niečo čo ťa bude napĺňať. 
  • Cvičiť môžeš aj doma, pokiaľ sa hanbíš ísť do fitka. Alebo ísť aj napriek strachu a možno zistíš, že stretneš nových ľudí, možno získaš nové kamarátstva… 
  • Ak má niekto problém s tým, ako vyzeráš – pamätaj – je to jeho problém, nie tvoj. 
  • Keď máš pocit, že je toho na teba už priveľa, je potrebné sa naučiť aj zastaviť, oddýchnuť, nabrať nové sily.

Veľká skúška boli pre mňa Vianoce. Každý má doma všelijaké dobroty, všade lákadlá, zvyky, stretnutia a návštevy. Ale našla som si alternatívu, zdravý stred v ochutnaní a neprejedaní sa a odolala som. Teraz to už so mnou nič nerobí, pretože som si vyriešila emócie, ktoré som zajedala a tým pádom nevzniká akékoľvek prepojenie spojené s daným jedlom. Môžem sa pozrieť na koláč vo vitríne, ale tá chuť v ústach sa mi nepremieta. A toto, bola tá najdôležitejšia cesta za tým všetkým. Nechať emócie len mnou prejsť a neprivlastňovať si ich. Byť iba pozorovateľom, čo sa mi snažia ukázať.

Treba skúšať a hľadať cestu, tú si musí každý nájsť sám, iba tak mu bude vyhovovať.

A pamätajte, nebuďte na seba takí prísni, choďte cestou lásky k sebe samému. Pôjde to jednoduchšie a v plnej plynulosti.