V živote sa stretávame a tvoríme partnerstvá s rôznymi ľuďmi a ako hovorím, všetky partnerstvá, či už osudové, karmické, spriaznené, dvojplamenné, či priateľské sú dôležité a žiadne z nich nie je vzájomne podružné inému.
Všetky nás poučia a obdaria potrebnou dávkou skúseností. Všetky sú dohodnuté dopredu obomi zúčastnenými.
Niektoré nám prinesú nový život. Iné nám umožnia príchod dieťaťa na túto zem. Raz, ale nadíde chvíľa odovzdania si všetkého potrebného a prichádza rozdelenie ciest životov, nadíde koniec.
To už tak v živote chodí, deje sa to, aby mohla do našich životov vstúpiť nová skúsenosť, nový vzťah, nové poznanie a opäť potrebné. Ale obvykle už nevstupujeme do nového partnerstva sami, niekedy je už našou súčasťou naše dieťa, deti. Mnohokrát trváme na nezmyselných podmienkach vzťahu, bez tolerancie a trpezlivosti opúšťame druhého partnera, lebo netoleruje našich potomkov alebo naopak dieťa netoleruje nášho partnera.
Tak často som to už počula:
Museli sme sa rozísť, lebo nemal rád moje deti.
Do vzťahu som nešla, lebo moje dieťa mi vzťah nedovolilo.
A čo keby to všetko prebiehalo inak? Prečo našou podmienkou, vytvorenou z nereálneho idealizmu, zničíme niečo tak vzácne? Čo keby sme skúsili byť chápajúci, obe strany, ale zároveň ctili lásku. Vážili si vlastný cit, veď láska medzi dvomi ľuďmi je zázrak. Nestane sa náhodou, je to vzácny okamih v našich životoch. Láska k nám neprichádza každý rok ani ob 2 roky, netýka sa jej žiadny automatický vzorec, je unikátna, niekto ju stretne raz za život, 2x, niekto nikdy.
Jedného dňa pred 13-stimi rokmi som takej láske dala šancu, pretože som vtedy pochopila, že láska je nadovšetko a skutočne hory prenáša. Moje, vtedy 12-ročné dievčatko zrazu spoznalo iného pána, než bol jej otecko a môj nový partner tiež vtedy vstúpil do vzťahu so ženou, ktorá sama nebola, jej súčasťou bolo dieťa, nie malé nemluvňa, ale dospievajúca dcéra.
Musím spätne povedať, že k ich prvým vážnym rozporom došlo hneď po mesiaci a tieto sa rokmi stupňovali. Obaja vždy mali voči sebe výhrady a obaja logické odôvodnenia prečo by jeden alebo druhý nemali byť súčasťou našej spoločnej domácnosti. Ich vzájomné spory došli až do štádia kedy už dospelá dcéra podala trestné oznámenie.
Ako šli postupne roky a vzájomne obaja milovali mňa a ja nesmierne ich, všetky ostré hrany sa postupom času obrusovali. Láska oboch voči mne ich nútila k otvoreniu a poznaniu sa navzájom. Postupne si na sebe začali všímať detaily osobností, ktoré v predošlom odpore nedokázali vidieť. Postupne sa začali vážiť a ctiť. Rok za rokom si obaja uvedomovali drobnosti zapadajúce do veľkých celkov, ktorými sa obdarovávali. Postupne si ona uvedomovala ako ju vychováva ako ho ona ctí a uznáva jeho názory.
A potom prišla tá chvíľa, pomaly bez zbytočných upozornení, sama a zľahka. Zrazu si obaja začali všímať niečoho nového, on cítil cit otca a ona cit jeho dcéry. Zrazu prišiel čas, kedy to obaja vyslovili naraz a on povedal jej, si moja dcéra a ona mu to opätovala, si môj otec. Nie, nebolo to za dva roky ani za rokov päť, prišlo to neskôr, ale o to pravdivejšie, úprimné a bez príkras. Včera sme mali slávnostný deň, naša spoločná dcéra promovala a ja som zažila ďalšie dojatie, lebo ako v nadpise píšem trpezlivosť ruže prináša, vlastne môj milovaný muž kráčal k mojej milovanej dcére, zaliaty slzami sa snažil vysloviť „Som na teba pyšný“ a ona jemu v objatí pošepkala „ Si môj najlepší otec“.
Dať priestor láske má a bude
mať vždy zmysel.
Spracovala: Lucia Matloňová
Inšpirované YT kanálom: @CestouSVETLA144000
Kúpou predplatného získavate prístup k workshopom, výzvam, k rôznym zaujímavým informáciám.
Navštívte náš E-SHOP s množstvom zaujímavých a zdraviu prospešných produktov.
Kúpou na našej platforme nám pomáhate vytvárať ďaľšie aktivity, nový obsah a zároveň nám pomáhate tvoriť nové zmysluplné pracovné miesta 🙂
Ďakujeme, že nás podporujete 🙂