Čo nám napovie choroba

Skôr alebo neskôr sa každý človek začne pýtať po zmysle života, hľadá možnosti ako lepšie pochopiť život aj seba. Pritom nám život poslal skvelého posla, ktorý je ochotný nám všetko ukázať  a vysvetliť. Je to naše telo.

Tým, že sa učíme mu rozumieť, začneme chápať aj sami seba, život, celý vesmír a nakoniec aj to, že všetci sme stvorený z jedného zdroja a lásky. Naše telo, tento skvelý posol života nám hovorí nielen to, kde sa chováme nesprávne, ale hovorí nám aj presne, čo máme urobiť, aby sme sa opäť  dostali do harmónie so životom. Posiela nám neustále posolstvo a to nie len o rôznych symptómoch chorôb, ale aj o tvare našej tváre, o našej mimike, gestikulácií alebo chôdzi. Nielenže teda môžeme z našej tváre spoznať choroby, telo nám  napovie aj o našom charaktere. Umožňuje nám vidieť niečo, čo zostáva  inak skryté, a keď príznakom nevenujeme pozornosť , tak nám pošle bolesť, aby nás na posolstvo upozornila. Naše telo, tento skvelý posol života k nám hovorí neustále. Musíme sa len naučiť jeho reči rozumieť, počúvať jeho rady a tak budeme v súlade so životom, budeme žiť v harmónii so všetkým, čo bolo stvorené.

Ľudský duch dosiahol skutočne veľké výkony, vyšplhali sme na najvyššie hory a preskúmali hlbiny morí. Vyslali sme ľudí na mesiac a zostrojili počítač, ktorý dokáže myslieť 1000 x rýchlejšie, než my sami. Ovládame to najmenšie aj najväčšie, len nie to najbližšie – naše telo. Zostrojili sme atómové bomby a z ich pomocou by sme dokázali zničiť zem dokonca niekoľkokrát. Ale doteraz sme sa nenaučili zem zachovať a stále viac otravujeme naše životné prostredie. Stále nie sme schopní zachovať si svoje zdravie a aj cez všetku vedu sa naše predstavy o chorobách rovnajú viere v duchov u tzv. primitívnych národov, len s tým rozdielom, že zlých duchov nahradili vírusy  a baktérie, ktoré napádajú nič netušiacich a samozrejme úplne nevinných ľudí. Nechcem tým v žiadnom prípade znižovať zásluhy modernej medicíny, musíme naopak uznať, že práve v posledných 100 rokoch boli v tejto oblasti dosiahnuté skutočne skvelé výsledky. Ľudstvo prekonalo veľké morové epidémie, ktoré nás kosili v skorších dobách a skoro na každú chorobu našiel najmenej jeden spôsob liečby. Mali by sme teda byť zdravší než kedykoľvek predtým, pretože ešte nikdy nebolo venované telu  toľko pozornosti, nikdy sa nevydávalo toľko peňazí  na udržanie alebo dokonca na úplné  vyzdravenie.

Každý chorý by mal byť vlastne za týchto okolností iba výnimkou. Všetci ale vieme, že tomu tak nie je, ľudia ešte nikdy neboli tak chorí ako dnes. Ako sa dá tento rozpor vysvetliť? Predovšetkým tým, že sme až do dnešnej doby nevenovali pozornosť tomu, čo vlastne choroba je a načo nás v podstate upozorňuje. Choroby síce existujú rovnako dlho ako ľudstvo samo, ale väčšina ľudí na chorobu pozerá ako na ranu osudu, rozmar prírody alebo proste na náhodu, ktorá človeka postihne, zatiaľ čo druhého rovnakou náhodou ušetrí. Predovšetkým zväčša považujeme chorobu za poruchu, ktorú treba, čo najskôr odstrániť, aby sme mohli žiť ďalej rovnako nesprávne ako doteraz. To čo bežne označujeme za chorobu, nie je vlastné ochorenie, ale len jeho symptóm a jeho telesný prejav. Choroba sama je skôr disharmóniou vo vedomí človeka, známkou, že vypadol zo svojho  prirodzeného bytia. Je to porucha celého človeka, nie len jeho tela. Choroba je zároveň výzvou, aby sme opustili svoju doterajšiu cestu  a obnovili harmóniu vo vedomí. Každá choroba je apelom života na nás, úlohou, ktorú je treba riešiť tak, že zmeníme smer nášho myslenia a rozšírime naše vedomie. Ak ide o naše auto, pripadá nám to jednoduché, keď sa náhodou rozsvieti kontrolka, vieme okamžite, čo máme robiť, nemusíme kvôli tomu tankovať benzín ani kontrolovať tlak v pneumatikách. Nikoho by nenapadlo, aby povolil žiarovku kontrolky, alebo dokonca odpojil kábel, pretože presne vie, čo by sa stalo. Na začiatku by sa samozrejme dosiahol účel, kontrolka oleja by skutočne prestala svietiť  a auto by šlo rovnako dobre ako predtým. Ale nie moc dlho, a objavili by sa nové symptómy. Po určitej dobe by začal byť chladič moc horúci a teplota vody by stúpla do červenej oblasti. Keby sme tomu nevenovali pozornosť, jedného dňa by auto prestalo fungovať a plniť svoj účel. Asi nikto z nás by s autom nerobil také nezmysly. Avšak  s naším telom, ktoré keď zničíme a nemôžeme predať ako ojazdené, robíme práve toto. Samozrejme, že to nemôže dobre dopadnúť a tiež to dobre nedopadne . Akonáhle sa uzdravíme z jednej choroby, pošle nám telo novú chorobu, pretože skutočnej príčine nie je venovaná pozornosť.

Vnútorným zmyslom choroby je, aby sme sa spamätali a začali hľadať príčinu ochorenia. Vyžaduje to, aby sme počúvali hlas rozumu a zmenili to, načo nás telo upozorňuje, skôr ako bude neskoro. Skutočné vyliečenie teda nespočíta v potláčaní príznakov, ale  v pochopení a znovu objavení narušenej harmónie. K tomu samozrejme nestačí nasadiť tabletky a injekcie a to ani v prípade, že ide o homeopatické lieky. Záleží naopak len na tom, aby sme znovu pochopili, čo nám chce naše telo povedať a samozrejme tiež na tom, aby sme ho poslúchli. Tým, že uvedieme do poriadku naše myšlienky, pocity a konanie,  obnovíme telesné aj duševné zdravie. Pre mnohých to môže nepohodlné, ale je to jediná cesta ku skutočnému uzdraveniu tela aj duše. Choroba teda nie je len našim nepriateľom, ale môže sa stať aj našim priateľom  a pomocníkom. Organizmus nám chorobou nehovorí len to, že sme sa vydali zlým smerom a začali sa chovať v živote nesprávne, ale druh symptómov nám tiež ukazuje, kde organizmu niečo chýba, a čo treba robiť, aby sme aj vnútorne  úplne uzdravili. Musíme sa len naučiť jeho reč, aby sme mu porozumeli. Reč symptómov je jednoduchá a podlieha opakujúcim sa zákonitostiam. Akonáhle to pochopíme, je v našej moci urobiť nutné kroky  ku skutočnému uzdraveniu, pretože inak nás osud vystaví strastiplnému poučeniu na základe skúseností. Pokiaľ sme však ochotní poučiť sa z poznania, nemáme potrebu ochorieť, aby sme našli sami seba. Liečba znamená rozšíriť vedomie a vydať sa v živote novou, správnou cestou. Pokiaľ sa toto človek nenaučí, potrebuje choroby. Pravou príčinou chorôb a utrpenia je vždy nesprávne myslenie.

Ak sa  pozrieme sa na priebeh nejakého deja, zistíme, že každý čin začína najskôr nejakou myšlienkou a predstavou. Vďaka myšlienkam, predstavám  a nespracovaným emóciám dochádza potom napr. k zvýšeniu krvného tlaku, silnejšiemu prekrveniu, alebo ku zrýchlenému pulzu. Zároveň telo reaguje zvýšenou nervovou aktivitou. To potom vedie k aktivovaniu príslušných svalov, ktoré majú spraviť premyslený úkon. Nežijeme našu identitu, ale naučili sme sa hrať isté role, zvykli sme si chovať sa tak, aby sme mali úspech, aby sme dostali uznanie a aby nás ostatní mali radi. Sme takí akí sme, pretože nás druhí chcú takých mať a výsledok nazývame hrdo „ naša osobnosť “ pritom v hĺbke našej duše jasne cítime, že niečo nie je v poriadku, že nás náš život míňa. Necítime sa dobre, sme nespokojní, nenaplnení, aj keď máme zdanlivo úspech. Naša duša je smutná, pretože ju nútime vžiť sa do určitého vzoru, programu, role a naučených spôsobov chovania, ktoré k nám v skutočnosti vôbec nepatria. Takým spôsobom znásilňujeme sami seba a čudujeme sa prečo sme smutní a nešťastní. Naša duša však kráča po našej pravici, aby žila sama, pretože jej poslaním je byť sama sebou. Každá choroba, každé nešťastie je známkou toho, že nie sme sami sebou. Je na čase, aby sme si konečne začali prejavovať úctu, pozornosť a lásku, akú si zaslúžime. Je čas opustiť staré vzorce správania a mať odvahu byť sami sebou. Iba vtedy budeme cítiť opäť kompletní, a tým aj zdraví. Ako je možné, že stále pribúda chorých a existuje stále menej ľudí, ktorí vedú život podľa toho, akí naozaj sú. Väčšina z nás hrá nejakú rolu, pokúša sa žiť nejakým životom, o ktorom si myslíme, že je lepší ako naše súčasné bytie. A z toho dôvodu zvykneme odmietať samých seba a nemôžeme sa mať radi, dokým sa nestane to a to. Neakceptujeme už svoju podstatu, nehovoriac o tom, že takí ako sme teraz, sa predsa nemôžeme milovať. Čo vlastne znamená byť zdraví? Byť zdravý neznamená nič viac ako nepotlačovať, neskrývať, nezastierať, ale stať sa úplne samým sebou. Človek tiež musí dávať pozor, či žije ozaj podľa toho aký je alebo podľa rôznych vzorcov, programov a rolí. Tým, že to pozná má šancu ich odstrániť. Najväčšia liečivá sila, ktorú nám život poskytuje je láska. Kto skutočne miluje, môže len ťažko ochorieť, pretože láska je najčistejšia a najozdravnejšia energia aká existuje.

V živote toho, kto je naplnený toto energiou nie je miesto pre choroby. Naozaj milovať môžem len vtedy, keď som sa naučil milovať svoje vlastné ja. Láska ku mne a tým aj vo mne musí byť schopná prúdiť bez prekážok, bez akéhokoľvek keby alebo ale. Úprimne naozaj z celého srdca, z celej svojej duše sa môžem milovať až vtedy, keď som našiel lásku k sebe a prijmem ju so všetkým, čo je. Ak skutočne milujeme, sme celí, a tým aj vyliečení a zdraví, pretože pravá láska je najsvätejšou a najdokonalejšou akciou nášho života. Len ten, čo sám seba prijme a miluje, môže svoju lásku zamerať aj na iných. Jeho láska môže prúdiť bez prekážok, bez toho, že by potreboval alebo chcel druhého vlastniť alebo niečo niekomu dokazovať. Láska potom už nie závislá na uhle pohľadu partnera, ktorého vo svojom vnútri po strádame, sme k nemu sme pripútaní, ale sme naplnení sami sebou  a môžeme druhým dávať pravé ja svojej lásky bez všetkých podmienok a výhrad. Láska je najozdravnejšia sila, ktorá existuje. Láska odstraňuje hnev, strach a poskytuje radosť zo života. Láska ukazuje cestu a pomáha človeku ísť po nej. Ona sama je cestou. Tým, že prijmem lásku seba a celého svet, môže život v mojom vnútri voľne prúdiť, pretože som opäť za jedno so svojím pravým bytím.