Ellori si v kuchyni u profesora Bu poposadla. Aj keď Porty v tejto dimenzii neexistovali, spomienka na ne ju znepokojovala. Prežila mnoho inkarnácií, v ktorých bojovala o moc. Zažila mnohé víťazstvá a prehry. Uvedomovala si, že zatiaľ čo pocit víťazstva trval vždy krátko a čoskoro sa vrátil k neutrálne, pocit prehry bol horký a poznamenal jej inkarnáciu na celé roky, niekedy do konca života.
„Musím ísť bojovať s Hrou o moc?“ spýtala sa Ellori. „Drahá, s Hrou sa už dávno nebojuje. Nie je, kto by s ňou bojoval. Po mnoho rokov sa na planéte rodí len Peeple, a tí sa okamžite chytia.“ „Sú tak nastavení,“ vzdychla Ellori.
Spomínala na život, v ktorom pomáhala národu z Arktúru rozširovať mocenské kľučky. Bola v tele ženy, napoly ľudské, napoly „bohyne“. Aspoň tak ich vtedy nazývali. Bytosti Peeple boli tak stotožnené so svojim nastavením, že im hviezdne národy pripadali ako bohovia. Čo mnohí využívali vo svoj prospech. Národ Arkturiánov bol posledný, kto sa do vývoja Hry zapojil. Ich pôvodným plánom bolo používať Hru na vedecké účely. Chceli skúmať, či by sa niektoré prvky Hry dali použiť v ich pôvodnej domovine na rozvoj miestnych technológií. Veľmi skoro podľahli silnejúcemu poľu Hry. Začali veriť, že by sa okrem výskumu mali do Hry zapojiť. Že by mali hrať na Gaie tichú súťaž o to, ktorý národ bude mať najviac nasledovníkov a najväčšiu kontrolu nad mysľou bytostí Peeple. Oddané bytosti Peeple bolo to najcennejšie, čo národy na Gaie mohli získať. Bytosti Peeple, ktoré boli oddané dobrovoľne, navyše poskytovali hviezdnym národom zvláštnu dávku pozemskej mentálnej energie, s ktorou mohli ďalej nakladať. Bytosti Peeple nevedeli, že ich mentálna energia, pozornosť, je to najcennejšie, čo môžu dať. Pretože si neuvedomovali vlastný božský pôvod, veľmi ochotne verili, že hviezdne národy sú zdrojom ich najlepších pocitov. Arkturiáni sa do Hry zapojili ako posledný, a tak museli byť veľmi vynaliezaví, keď chceli v Hre postupovať. Ellori si vtedy vybrala život Arkturiánskej ženy. Chcela byť prítomná rozširovaní Hry. Verila, že Hra je zostrojená na vedecké účely. Že ako náhle si národy na Gaie prežijú to, čo potrebovali, Hra bude zrušená, bytosti Peeple vyslobodené, všetko sa vráti do pôvodného mieru a táto galaxia bude ďalej žiť pokojným, prepojeným a obohateným životom. Avšak čoskoro po narodení pochopila, že je v rodine jedného z hodnostárov arkturiánskej elity. Aj keď si ešte pamätala svoj božský pôvod, celé jej detstvo bolo naplánované podľa pravidiel Hry. Jej rodičia už vďaka silným Portom zabúdali na svoj pôvod av tráve trávili väčšinu svojich dní. Ellori vedela, že niečo nie je v poriadku, ale nedokázala vtedy popísať, čo sa deje. Keď teraz sledovala tento život z diaľky a bezpečia kuchyne profesora Bu, videla seba samého jasne. Videla, že sa narodila ako vedomá Duša do polovice pozemského arkturiánskeho tela. Mala obrovskú silu manifestácie, prenikavé vedomie, láskyplné komunikačné prepojenie so svojím národom. Zároveň ale mala telo obohatené o miestnu DNA. Takže dokázala vnímať hustú energiu na Gaie. Pozemská atmosféra dávala jej pocitom zvláštnu štruktúru. Zdali sa nejakým spôsobom významné. Akoby na nich záležalo. Jej otec sa väčšinu času usiloval o uznanie od ostatných členov arkturiánskej elity. Najskôr bol správcom a staral sa o vnútorné záležitosti národa, časom vystúpil až do Rady národa. Rada národa Arkturus stále používala slová o láske a vedomí, ale vo vnútri začínalo silnieť napätie. Ellori teraz sledovala spomienku na chvíľu, keď sa jej otec vrátil z porady domov.
„Niektorí členovia Rady veria, že je potrebné Hru o moc ešte zosilniť.“
„Prečo?“ pýtala sa Ellori v tele jeho dcéry.
„Hovoria, že vedecké poznanie postupuje príliš pomaly.“
„A kam ten náhlenie?“
„No, tvrdia, že akonáhle získajú dostatok informácií, vezmú ich do našej domovskej dimenzie a budú ich používať na rozvoj technológií a na ťažbu na našich planétach.“
„To mi príde ako blbosť,“ vyprskla Ellori. Arkturiánske planéty nepotrebovali nič ťažiť. Vedeli používať technológie v úplnom súlade so štruktúrou prírody. Keď potrebovali postaviť nové mesto, jednoducho sa dohovorili s miestnymi minerálmi a tvorili s prírodou v súčinnosti. Myšlienka ťažby prišla Ellori absurdná. Otec si to ale nemyslel.
„Časy sa menia,“ povedal. „Potrebujeme posilniť našu Hru tu, aby sme priniesli viac dobra do našej domoviny.“ „Ocko, to je ale strašná blbosť!“ vykríkla Ellori. Až v tej chvíli si všimla, že v otcovom poli vníma energia klamstva a manipulácie. Otcova dôvera bola zneužitá Radou, ale on to nevidel. „Nebuď drzá. Rada národa vie, čo robí. Nepotrebujú kradnúť alebo ničiť. Chcú rozvíjať národ. Chcú sa vzdelávať.“ „Ocko, čo si nespomínaš, čo sa stalo Kiee?“ „Kiaa sa chytila deštruktívnych úmyslov, Ellori,“ povedal otec. Ellori vedela, že to nie je pravda. Kiaa možno mala deštruktívne úmysly voči sebe samej, ale nikdy by neublížila ani muche.
„Mne sa to skrátka celé nezdá. Ako chce Rada posilniť Hru na Gaie?“
„Ach, jednoducho,“ zasmial sa otec. Ellori prebehol mráz po chrbte. „Chcú spolupracovať s miestnymi minerálmi a začať ich používať na posilnenie portov“
„A ríša minerálov s tým súhlasí?“
„Iste. Všetci sú zvedaví, čo to prinesie.“
„Ale na čo to bude dobré?“
„Zatiaľ sa všetky algoritmy Hry o moc nachádzajú v Portoch. Čo už začína byť neúnosné. Takže Rada prišla s nápadom, že sa niektoré najdôležitejšie mechanizmy prenesú do minerálov.“
„Ako treba?“
Po otcovej tvári prebehla neistota, ale pokračoval.
„Treba kódy Zabudnutie.“
„Chcú priamo do minerálov na Gaie vpísať kódy zabudnutia?“
„Áno. Umožní to bytostiam zabudnúť už v okamihu inkarnácie. Len si to predstav. Už keď dostaneš miestne telo, nemusíš čakať na Porty, aby si si zahrala na Zabudnutie! Zabudneš rovno s telom, pretože bude napojené na miestne minerály! Budeš to mať vpísané v DNA.“
„To ale znamená, že všetci, ktorí budú mať pozemské telo, zabudnú, nie?“
„Zabudnú najmä bytosti Peeple. Náš národ zabudne len, keď si to vyberie.“
To bola jasná lož. Ellori pozorne sledovala energiu otcovho poľa. Otec buď sám klamal, alebo si nepripúšťal pravdu.
„Ocko, ale čo keď zabudneme všetci?“
„To sa môže stať, ale je to veľmi nepravdepodobné. Keď tvoje telo tu skončí svoj život, okamžite si spomenieš. Alebo si spomenieš pri modlitbe, meditácii, skrátka pri akomkoľvek rozhodnutí, že si spomenieš.
„Ocko, ale ty predsa vieš, že oni si nespomenú.“ povedala Ellori.
Sama bola kňažkou v arkturiánskom chráme. Bytosti Peeple prichádzali, aby sa jej klaňali. Plné energie nevedomia. Verili, že to ona je zdrojom ich dobrého pocitu. Ellori im pomáhala uvedomiť si, že aj oni majú božstvo vo svojej DNA. Pomocou rôznych techník ukazovala bytostiam Peeple ich podstatu, čo ich zároveň uzdravovalo a oslobodzovalo. Občas počula výsmech, že sa „stará o tých chudobných“. Pre Ellori to bol ale silný zážitok. Cítila, že je pravým sprostredkovateľom lásky.
Ale čo keď teraz zabudne? Čo keď aj ona zabudne, že je súčasťou božskej podstaty? Kto potom bude udržiavať energiu spojenia s božstvom na Gaie? A čo ak zabudne celá jej rodina?
„Neboj sa. Spomenú si, keď budú chcieť.“
„Ale tu si predsa nikto nechce spomenúť!“ vykríkla Ellori a zrazu jej začala dochádzať zákernosť celého plánu.
„Oci, to nechce Rada. To chce niekto iný. Niekto chce, aby tu všetci zabudli.“
„To chce veľa národov, drahé. Všetci to odsúhlasili. Je to skvelý nápad. Všetkým nám to pomôže sa vyvinúť.“
Ellori ten večer odchádzala spať zmätená a neistá.
Jej otec na druhý deň odišiel do paláca Rady a už sa o mineráloch nezmienil.
Autor: Veronika Wildová
Web: veronikaheavenwithin.com
Kúpou predplatného získavate prístup k workshopom, výzvam, digitálnym časopisom a k rôznym zaujímavým informáciám.
Navštívte náš E-SHOP s množstvom zaujímavých a zdraviu prospešných produktov.
Kúpou na našej platforme nám pomáhate vytvárať ďaľšie aktivity, nový obsah a zároveň nám pomáhate tvoriť nové zmysluplné pracovné miesta 🙂
Ďakujeme, že nás podporujete 🙂