Ellori sledovala svoj život v tele arkturiánskej ženy. Na kvantovej obrazovke v pracovni profesora Bu sa jej príbeh odvíjal ako film z jemných, mihotavých spomienok.
Vtedy to bol jeden z jej prvých životov na Gaii. Ako dcéra elitného hodnostára mala život rozmanitý a slobodný. Prežila na planéte niekoľko storočí, čo bolo v tom čase ešte možné. Na Gaiu voľne prúdili hviezdne národy a používali tu technológie na obnovu tela – v súhre s miestnymi minerálmi. Niektoré národy už začali s experimentmi s DNA cicavcov z tretej dimenzie – a obohacovali ním svoje telá, aby sa im na Gaie lepšie dýchalo.
Hviezdne národy (ako sa im prezývalo) používali miestnu DNA ešte na jeden účel – na lepšiu integráciu Portov. Porty im pomáhali prežívať na planéte hru na Zabudnutie. Spočiatku to bola veľká zábava. Keď rodičia priniesli domov prvý set Portov, užili si vtedy zábavné rodinné popoludnie. Otec, matka, Ellori aj jej súrodenci jeden po druhom skúšali Porty napojiť na svoje telo. Ellori pripadal prvý kontakt s Portmi veľmi príjemný. Keď si ich pripla na telo, začala okamžite vnímať okolitý svet s väčšou intenzitou. Farby, zvuky, vôňa, vzduch na koži… Bolo to, akoby na ňu jej vlastné telo hovorilo. Ellori zažila prvýkrát pocit blaženého opojenia. Po niekoľkých minútach si tiež všimla, že aj okolité bytosti vyzerajú inak. Pripadali jej farebnejšie, akoby ich osobnosť zosilnela.
Ellori si všimla, že zosilneli aj jej pocity. Zrazu zreteľne vnímala, že je jej niečo príjemné… a že niečo iné jej príjemné nie je. Všimla si, že k matke cíti nekonečnú lásku a úplnú dôveru, zatiaľ čo u otca vníma určitú vzdialenosť a nesúlad. Zároveň zacítila potrebu tento nesúlad nejako odkryť a opraviť. A všimla si aj pocit, že jej na výsledku tejto opravy záleží. Akoby bez toho nebola ona sama dostatočná.
Pocit nedostatočnosti bolo niečo, čo nikdy nespoznala. V rodine a celom národe panovala úplná rovnocennosť a rešpekt k voľbám druhého. Ale Ellori zrazu záležalo na tom, aby ju otec videl v dobrom svetle. Všimla si, že ona sama zažíva istú rozpoltenosť. Bola si istá, že otca bezvýhradne miluje. Ale zároveň tu bol ešte ten zvláštny pocit, že jej samotnej sa lásky nedostáva.
Ellori tak zistila, že pocit „nedostáva sa mi lásky“ vníma len časť jej tela. Tá pripútaná k miestnemu prostrediu. Teda jej DNA tretej dimenzie. Ona ako Duša cítila lásku prúdiacu od nej von aj od ostatných k nej – ale časť jej tela, ktorá bola pripútaná k miestnej realite, jej našepkala, že lásky nie je dosť. A táto časť zrazu začínala mať navrch.
Ellori zo seba prudko strhla Porty.
„Čo sa deje, miláčik?“ pýtala sa matka. „Neprídu ti Porty zábavné?“
„Ja neviem,“ povedala Ellori. Zrazu sa v jej poli usídlil strach.
„Mami, spomínaš si, čo sa stalo Kie, keď vtedy mala porty niekoľko týždňov v kuse na sebe?“
„No, vybrala si časom iný život. Ale to sa stáva. Niektoré bytosti skrátka podľahnú deštruktívnym silám, a je to ich voľba.“
„Ona reagovala na niečo, čo jej spôsobili Porty,“ povedala Ellori. „Porty zosilňujú hlas tvojho miestneho tela. Vrátane inštinktov na prežitie. Cítiš viac lásky, ale aj viac strachu. A ak si neuvedomuješ, odkiaľ ten strach pochádza, zatemní ti časom videnia. Z toho vychádza to slávne Zabudnutie. Nie je to zábavná hra, mami , je to pasca!“
Matka sa zamyslela. „Myslím, že to trochu preháňaš. Však sa pozri. Keď si Porty zložíš, hneď vidíš všetko jasne.“
„Ale oni predsa plánujú zaviesť kolektívne zabudnutie,“ povedala Ellori. Zrazu jej tá predstava prišla hrozná. „Keď máš na sebe zapnuté Porty, zabúdaš na svoje skutočné ja,“ povedala Ellori a prvýkrát v živote sa jej chcelo naozaj plakať.
Tak toto zažívala Kiaa. Mala na sebe Porty príliš dlho. Nechcela stúpať po spoločenskom rebríčku. Nechcela byť veľkňažnou, kráľovnou ani najbohatšou konkubínou. Chcela len znova vnímať, že je hodná lásky. Chcela to vnímať aj so zapnutými Portmi, ale to skrátka nebolo možné. Hra o Moc, ktorá na Portoch fungovala sa postarala o to, aby ste nikdy necítili dostatok.
„Len to len Hra, Ellori,“ povedala matka. V očiach mala zvláštny lesk. „Je to zábava. Na chvíľu zabudneš, ale potom sa vrátiš späť.“
„Mami, ale čo keď sa práve naozaj nevrátiš? Čo keď sa vráti len tvoje hviezdne telo, ale to fyzické je stále presvedčené, že je s ním niečo zle?“
„Ach, lenže to fyzické je miestne, drahá. Má svoje impulzy, aby to tu prežilo. Ale nie je to skutočné, to predsa vieš.“
Ellori si tým nebola úplne istá. Vnímala, že na plné prežitie Božstva na Gaie potrebuje všetky dimenzie. Nemôže jednu utlmiť a na inú zabudnúť. Nemôže trápiť svoje pozemské telo silnými zážitkami opojenia alebo bolesti a potom od neho čakať, že sa okamžite naladí na rovinu Duše.
„Ja si myslím, že naše tímy vytvorili Porty tak, že využívajú energiu miestneho tela ako palivo pre silné zážitky. Ale naozaj miestne telo nepochopili. Neurobili to s úctou. Povýšili sa nad neho. Ale tretia dimenzia patrí k Božstvu rovnako, ako všetky ostatné“.
„To je nezmysel, drahá. Prišli sme na Gaiu kvôli experimentom a opojným zážitkom, ale dobre vieme, že pozemské telo je len pohodlný dopravný prostriedok. Až naša misia skončí, skrátka ho tu zanecháme.“ Ellori musela čiastočne súhlasiť – tento spôsob vnímania sveta jej bol blízky, pretože v ňom vyrástla. Ale Porty jej práve čerstvo posilnili všetky systémy, určené na miestne prežitie. Jej hmotné telo sa začalo báť, že zomrie, a Ellori prvýkrát to strach počúvala.
Autor: Veronika Wildová
Web: veronikaheavenwithin.com
Kúpou predplatného získavate prístup k workshopom, výzvam, digitálnym časopisom a k rôznym zaujímavým informáciám.
Navštívte náš E-SHOP s množstvom zaujímavých a zdraviu prospešných produktov.
Kúpou na našej platforme nám pomáhate vytvárať ďaľšie aktivity, nový obsah a zároveň nám pomáhate tvoriť nové zmysluplné pracovné miesta 🙂
Ďakujeme, že nás podporujete 🙂