„Neustále hľadáme a hľadáme. A pritom už všetko existuje v našom vnútri. Neexistuje žiadna pravda tam vonku, ktorú by sme mali hľadať.“

 Don Miguel Ruéz

Dohoda.

Slovník slovenského jazyka definuje dohodu ako: dohovor, záväzný písomný dohovor niekoho, niekoľkých ľudí alebo strán o nejakej veci. Pre mnohých z nás je zvyčajne dohoda čosi síce nepísané, ale záväzné, niekedy priam zaväzujúce. Keď nedodržíme dohodu, necítime sa najpríjemnejšie. Prichádzajú výčitky svedomia, možno sklamanie, alebo zlosť… Ale čo dohoda samého so sebou. Už ste takú niekedy uzavreli? Don Miguel Ruiz je hlásateľom a propagátorom štyroch významných dohôd so samým sebou, o ktorých napísal aj knihu. Prinášame vám jeho životnú filozofiu v skratke. Možno vám tieto dohody prinesú nový pohľad a prekvapivé zistenia o vašich vlastných presvedčeniach, či životných pravdách a zistíte, že mnohé z nich vám už neslúžia…

Čo tak ich vymeniť?

Autor knihy Miguel Ruiz sa hlási k toltéckym koreňom. Toltékovia bol indiánsky ľud predkolumbovskej Ameriky v Mexiku v 8. až 12. storočí. Ich učenie opisuje Ruiz ako spôsob života vyznačujúci sa ľahkou dostupnosťou šťastia a lásky. Ide o duchovnú náuku a nie o náboženstvo. Nech sa pozrieme kamkoľvek, vidíme pravdu všade, ale s dohodami a predstavami ktoré máme uložené v našej mysli ju nespoznávame a nevidíme. Prenasledujú nás naše falošné predstavy, ktoré môžeme nazvať aj „našimi dohodami“. V Ruizovom ponímaní sú dohody vlastne naše presvedčenia, či pravdy, ktoré máme zakorenené hlboko v mysli. Pociťujeme potrebu pravdu mať a často ju ostatným upierať, alebo o ňu bojovať. Dôverujeme tomu v čo veríme. A naše predstavy tak vedú často k utrpeniu. Je to akoby sme stále žili v hmle, ktorá nám neumožňuje vidieť ďalej, než na špičku vlastného nosa. Tá „hmla“ (súbor našich osobných presvedčení, či právd) ale nie je skutočná. Je to iba hromada našich predstáv, presvedčení – alebo dohôd, ktoré sme uzavreli sami so sebou. Neustálym naháňaním sa za snahou vyhovieť iným sme sa dopracovali až k tomu že často nie sme dostatočne dobrý ani sami pre seba. Lebo nezapadáme do vlastnej predstavy o dokonalosti. Nedokážeme sami sebe odpustiť a prepáčiť si, že nie sme taký, ako by sme si priali byť, alebo skôr v čo sme verili, že by sme mali byť. Nedokážeme si odpustiť, že nezodpovedáme svojej predstave (tej ktorá vyplýva z našich vnútorných dohôd) o tom, aký by sme mali byť. Bojujeme s pocitom, že nie sme takí, ako sa od nás očakáva… A tak sa cítime zle a nepoctivo, sme frustrovaní. Pokúšame sa to skrývať, predstierať že sme niekým kým vlastne nie sme. Tento pocit často vedie k tomu že sami seba vnútorne súdime, niekedy aj naozaj škaredo a kruto. Nie je sa preto čomu čudovať, že naše vzťahy niekedy vyzerajú tak, že dovolíme správať sa k nám kruto aj nášmu okoliu, alebo niekomu inému, dokonca často aj tým, s ktorými žijeme a ktorí sú nám najbližší. Prečo? Pretože v našom systéme viery – v našom vnútornom presvedčení – často počujeme vetu: zaslúžim si to, ten človek mi vlastne preukazuje láskavosť že so mnou je, nie som hodný lásky a úcty alebo nie som dostatočne dobrý… Spoznávate týchto malých vnútorných sudcov s veľkou silou?

Čakáme od iných to, čo si ani sami nevieme dať…

Ľudstvo, každá ľudská bytosť ako taká má potrebu byť prijatá a milovaná. Je to potreba s ktorou sa rodíme, ktorá je hlboko zapísaná v našom DNA. Ale keď nedokážeme prijať a milovať sami seba, ako to môžeme očakávať od iných? Naopak, čím viac sebalásky máme, tým menej budeme vnútorne ubližovať sami sebe a súdiť sa. Lebo práve toto odsudzovanie a znehodnocovanie samého seba pochádza z odmietania samého seba. A to pochádza z toho, že máme predstavu čo znamená byť dokonalý, ale nikdy tento ideál nedosiahneme. Naša predstava dokonalosti, ktorú môžeme nazvať aj dohodou, je práve tým dôvodom prečo sami seba odmietame. Z tohto dôvodu sami seba neprijímame takých akí sme, ale tiež máme tendenciu neprijímať ani ostatných ľudí takí akí sú… A tak si blúdime v tomto začarovanom kruhu snahy dosiahnuť nedosiahnuteľné – nejakú dokonalosť. Existuje neskutočne veľa dohôd, ktoré sme uzavreli sami so sebou. Uzavreli sme ich za svoj život tisícky či už so sebou, alebo s inými ľuďmi, so spoločnosťou, s partnerom, s deťmi. Ale najdôležitejšie a kľúčové sú práve tie dohody, ktoré sme uzavreli sami so sebou. To sú naše presvedčenia. V týchto dohodách si hovoríme kto sme, čo cítime, v čo veríme, ako sa chceme správať. Výsledkom je to, čomu hovoríme naša osobnosť. V týchto dohodách si hovoríme – toto je to čo som, to je to v čo verím. Niektoré veci môžem robiť, iné nie. Toto je skutočnosť, tam je fantázia; toto možné je, toto možné nie je… Jedna taká dohoda by nebola žiaden problém, ale my takýchto dohôd uzatvárame mnoho. Ak chceme žiť v radosti a v naplnení, musíme nájsť odvahu tieto deštrukčné dohody zmeniť. Dohody, ktoré sú založené na strachu nám berú silu rozbiť dohody, ktoré pochádzajúc zo strachu a tie nám berú neskutočne veľa energie. A naopak dohody, ktoré pochádzajúc z lásky k samému sebe nám pomáhajú energiu zachovať a dokonca získať nejakú naviac. Ak si dokážete osvojiť niektorú z týchto štyroch dohôd, môžu vám pomôcť zničiť staré nefunkčné dohody, ktoré vám neslúžia. Zakaždým, keď zničíme nejakú starú dohodu, vráti sa nám trochu sily, ktorú by sme potrebovali k tvorbe nových dohôd, ktoré nám môžu slúžiť zmeniť náš život, život v lepšej kvalite, v radosti…

Dohoda č. 1

Neubližujem slovom

Prvá dohoda je najdôležitejšia a zároveň je asi najnáročnejšie ju dodržiavať. Slovo je jedným z najsilnejších nástrojov, ktoré ľudstvo má. Ruiz prirovnáva slovo k semienku, ktoré môže byť zasiate ako myšlienka do našej mysle. A ľudská myseľ je ako úrodná pôda, do ktorej sú semienka neustále zasievané. Tá naša myseľ je tak plodná! Problémom však je, že je až príliš plodná aj pre semienka strachov. Ako nepekný príklad zneužitia slova nám môže poslúžiť Hitler, ktorý dokázal slovom „zasiať“ toľko strachov do toľkých myslí, ktoré viedli k hrôzam II. svetovej vojny… Opačný príklad môže byť, keď zasejete slovom dobrú myšlienku napríklad pochvalou, láskavým, prívetivým slovom… Každý človek dokáže urobiť so slovom zázraky, také ktoré povedú k dobru, ale i také, ktoré dokážu mať ničivú silu. Takže základom je nepoužívať – neubližovať slovom najmä sebe a časom, keď si osvojíme byť láskavým k sebe (napríklad aj tak, že si nebudeme ubližovať slovom, súdiť sa, posudzovať, haniť a pod.), časom nebudeme ubližovať slovom ani okoliu… Keď nebudeme „hrešiť“/ ubližovať slovom, vytvoríme si časom dokonca istý druh imunity voči tomu, keď nám bude chcieť ublížiť slovom niekto iný. A viete prečo? Lebo negatívna myšlienka môže vstúpiť do našej mysle iba vtedy, keď tam má úrodnú pôdu. A keďže my nebudeme slovom ubližovať, táto úrodná pôda tam pre negatívne myšlienky nebude. Namiesto toho v našej mysli pestujeme pôdu pre slová, ktoré pochádzajú z lásky. Mieru čistoty svojho slova možno merať úrovňou svojej sebalásky. Keď nehrešíme slovom, cítime sa dobre, sme pokojní, šťastní…

Dohoda č. 2

Neberiem nič osobne

Podstata druhej dohody tkvie v uvedomení, že to čo hovoria alebo robia ľudia okolo nás, nerobia a nehovoria kvôli nám. Robia, či hovoria to kvôli sebe. Žijú a konajú zo svojich presvedčení – dohôd. Nachádzajú sa v celkom odlišnom svete a odlišnej mysli, než je tá naša. Keď si vyjadrenia iných berieme osobne, konáme tak na základe predpokladu, že ostatní vedia, čo je v našom svete. No nie, nevedia, nemôžu vedieť… Základom je porozumieť a uvedomiť si v každej chvíli, že ak nám hovoria niečo, čo sa nás môže dotknúť, či uraziť, konajú tak, lebo sú vo svojom príbehu, vo svojich presvedčeniach. Ak si budeme brať konania iných osobne, prevezmeme si pomyselne ich dohody a berieme si ich za vlastné. Neberme si vyjadrenia iných osobne, lebo si tým môžeme spôsobiť utrpenie, ktoré nám za to nestojí…Nebrať si nič osobne nám pomôže rozbiť mnoho návykov a rutín, ktoré nám škodia a neprinášajú našim životom nič prospešné. Ak budeme praktizovať túto druhú dohodu, začneme postupne rozbíjať mnoho nepatrných, malinkých dohôd, kvôli ktorým trpíme.

Dohoda č. 3

Nevytvárame si žiadne domnienky

My ľudia máme jednoducho sklony vytvárať si domnienky o všetkom. Problém tohto zvyku je v tom, že dokážeme uveriť, že sú pravdivé. Napríklad domnienky o tom, čo iní robia alebo hovoria, si berieme osobne a môže to skončiť až tým, že z ničoho sa stane dráma. Vždy je lepšie klásť otázky, než si vytvárať domnienky. Najjednoduchší príklad tohto ľudského konania je manželstvo. Rozhodneme sa vydať alebo oženiť a vytvorili sme si domnienku (presvedčenie), že náš partner chápe manželstvo rovnako ako my. Žijeme spolu a po istej dobe zistíme, že to nie je tak. Vzniká z toho mnoho konfliktov, ale my sa stále nepokúšame vyjasniť si pocity o manželstve. Radšej sa utápame v hneve bežných denných situáciách, kedy manžel/ ka nerozumie, prečo sme nahnevaní… Namiesto definície toho, čo chceme, predpokladáme, že partner nás pozná a že vie, čo chceme a preto sa hneváme, že neplnia naše očakávania. V akomkoľvek vzťahu si vytvárame domnienku, že iní vedia, čo si myslíme (veď nás poznajú J ) a preto nemusíme hovoriť, čo chceme či cítime. Keď sa tak však nedeje, cítime sa zranení a vravíme si – ako mi to mohla/ mohol urobiť? Ruiz v knihe popisuje, že jedna z najčastejších domnienok ľudí je, že predpokladáme, že ostatní myslia rovnako ako my, že veci vidia podobne ako my, či prežívajú život ako my. A aj z tohto dôvodu máme strach byť sám sebou medzi inými. Lebo sa bojíme, že nás za to budú odsudzovať, či obviňovať, tak, ako si to často robíme sami sebe. Preto sa sami zavrhneme ešte skôr, než majú príležitosť nás zavrhnúť iní…

Alebo ešte jeden zaujímavý vzťahový príklad – v nefungujúcom vzťahu si vytvoríme domnienku – moja láska toho človeka zmení. Ale, žiaľ, naša láska nikoho nezmení. Ak sa niekto zmení, zmení sa preto, že sa zmeniť chce, nie preto, že ho chceme meniť my. Osvojenie si tejto dohody bude v praxi znamenať, že namiesto domnievania sa začneme klásť otázky, mnoho otázok. Tým sa naša komunikácia stane jasnou a zrozumiteľnou pre obe strany. Majme odvahu sa pýtať na to, čo chceme vedieť, alebo nám nie je jasné. Každý má právo odpovedať alebo nie, my však máme právo sa opýtať. Podobne má právo každý sa opýtať nás a my máme právo odpovedať alebo nie. S jasnou komunikáciou sa naše vzťahy zmenia, alebo prečistia, čo môže byť pre náš život ešte užitočnejšie. Znie to jednoducho, ale začať to praktizovať je náročnejšie. Prvým krokom je uvedomiť si naše staré návyky, ale iba pochopiť nestačí. Čo je potrebné je čin. Konať stále a znovu, to posilňuje našu vôľu, pomáha semienku novej dohody rásť a stavia pevné základy, na ktorých môže byť postavený nový návyk. Po mnoho opakovaniach sa táto i predchádzajúce dohody stanú súčasťou našich dní a bude prirodzené ich aplikovať, žiť…

Dohoda č. 4

Vždy robím všetko tak, ako najlepšie viem

Táto posledná dohoda umožní prvým trom stať sa hlboko zakoreneným návykom. Robme všetko a za každých okolností najlepšie, ako vieme. Ale pozor, sme ľudia, majme preto na mysli, že naše najlepšie konanie nebude v každej chvíli rovnaké. Všetko okolo nás, i my sami sme živí, neustále sa meniaci. Takže naše najlepšie konanie bude mať niekedy veľmi vysokú kvalitu, inokedy nebude tak dobré. A to je tiež v poriadku. Keď sa ráno prebudíme svieži a plní energie, podávame lepšie výkony než večer, kedy sme už unavení. Stačí túto realitu prijať a nesúdiť sa za to. Ak budeme za každých okolností robiť veci najlepšie ako vieme v každej, aj nepatrnej situácii, nevzniká dôvod na odsudzovanie samého seba za to, že to nie je dokonalé. A keď sami seba neodsudzujeme, neexistuje dôvod, prečo by sme mali trpieť pocitmi viny. Nedáme tak vlastnému vnútornému sudcovi ani príležitosť na obviňovanie.

ZÁVER

Najväčším strachom nie je zomrieť, ale žiť.

Z týchto našich dohôd často pochádzajú a vznikajú naše strachy. Tým najväčším strachom paradoxne nie je smrť, ale riziko žiť a vyjadriť kým skutočne sme. Že nesúhlasíte? Čítajte ďalej, možno zmeníte názor (alebo vnútornú dohodu? J ) Byť sám sebou je najväčší ľudský strach. Naučili sme sa žiť tak, že sa snažíme uspokojovať požiadavky iných ľudí. Naučili sme sa žiť podľa ich názorov, pretože máme strach z toho, že nebudeme prijatí a nebudeme pre ostatných dostatočne dobrí… Iste si pamätáte, ako ste mali byť v detstve „dobrým dievčatkom či chlapčekom“, a keď nie… Toto sa nepatrí, hento sa tak nerobí, no čo už len ľudia povedia! Spomínate si že? A keby len to, iste tieto vety neraz začujete aj zo svojich úst, ruku na srdce… Nie ste v tom sami. Programy a „pravdy“ rodičov sme sa napočúvali všetci. A to je v poriadku. Dali nám to, čo mali a učili nás to, čo boli naučení. Dnes ste ale pánom svojich právd a dohôd vy. Dnes už sa môžete rozhodnúť, ktoré dohody si chcete ponechať, nech vám slúžia a ktorých sa zbaviť, lebo ničia… Nie, nebude to ako mávnutím čarovnej paličky a pravdepodobne to nebude ani hneď zajtra po prečítaní článku o štyroch dohodách. Ale rozhodnúť sa je prvý krok. A pri každom ďalšom „použití“ starej a nefunkčnej dohody na seba hneď nepúšťajte príval výčitiek svedomia a pocitov neschopnosti či zlyhania… Čo tak dať čas? Prijať to tak ako to je? Povedať si – to je v poriadku, celý život som to mal „za svoje“, za jeden deň to nepôjde, ale nevzdám to. Lebo moje dohody – moje pravdy – môj život…

Zopár rád na záver

Miguel Ruiz radí, ako vytrvať pri osvojovaní si nových dohôd. Sám uznáva, že „rozbiť“ naše staré, nefunkčné či deštrukčné dohody, s ktorými žijeme ak dlho, nie je najľahšie…

„Pri dodržiavaní týchto dohôd som nespočetne veľakrát neuspel. Ale vstal som a skúsil som to znovu. Znovu som zlyhal, ale šiel som do toho zas. Neľutoval som sa, to neprichádzalo do úvahy. Hovoril som si, že aj keď to nepôjde hneď, som dosť inteligentný a silný na to, aby som to dokázal. A dal som sa do toho znovu. A zakaždým, keď som zlyhal a pustil sa do toho znovu, bolo to o trošku ľahšie. Ale na začiatku bolo ťažké a zložité. Keď zlyháte, neodsudzujte sa. Ak porušíte nejakú dohodu, začnite na druhý deň opäť. Zo začiatku to bude ťažké, ale každým dňom to bude stále ľahšie a ľahšie, až jedného dňa zistíte, že žijete v súlade so svojimi novými dohodami. A budete prekvapení, akou premenou prejde postupne váš život. Porastie vaša sebaláska a sebaúcta. Dokážete to! Nestarajte sa o budúcnosť, sústreďte pozornosť na dnešok a žite v prítomnom okamihu. A vždy robte všetko najlepšie, ako viete. Dnešok je začiatok nového!

Autor: Daniela Virostko

„Narodili sme sa s právom byť šťastní. Narodili sme sa s právom na lásku, radosť a na zdieľanie našej lásky. Sme živí, tak život vezmime do svojich rúk a tešme sa z neho!“

  Don Miguel Ruéz