Príhovor Autorky Luvivy: 

Milí ľudia, ja som nesmierne šťastná, že mi tento projekt umožnil to, čo som si vždy priala a to pomáhať obyčajným rodinám dopriať sebe aj deťom to, čo naozaj potrebujú, pretože tieto rodiny tiež bojujú s existenčnými problémami, ale sú veľakrát ticho, lebo vždy sú na tom ešte aj iný horšie ako oni. Na tieto rodiny sa v tejto spoločnosti priveľa zabúda a preto by som vás chcela touto cestou poprosiť, pomôžte spolu s nami týmto rodinám, žiť život v pokoji a láske, pretože tieto rodiny naozaj vedia, čo znamená súdržnosť , láska a spolupatričnosť. Takéto rodiny nám ukazujú, čo všetko dokáže sila lásky prekonať a zdolať. Ak keby ste prispeli len jedinkým eurom, aj to by dopomohlo o to skôr vyzbierať na liečbu, ktorá Sebimu perfektne zaberá.

Môžete poslať finančný dar aj na hore zverejnené číslo účtu, peniaze tak pôjdu priamo rodine. Za podporu vám všetkým krásne ďakujeme a o Sebiho ličbe budeme priebežne informovať v blogu.

Kde začať? Asi na začiatku …

Volám sa Monika a život sa so mnou odmalička nemaznal. Moje detstvo a dospievanie nieslo so sebou veľa bolesti a utrpenia a preto som sa pevne rozhodla, že môj život a život mojich detí bude úplne iný. S manželom sme si našli síce malý starší domček, ale jediný, ktorý bol pre nás cenovo dostupný, keďže nám brali hypotéku jeho rodičia, ale boli sme šťastní a začali sme mať plány. Konečne sa mi plnil sen… prišlo prvé dieťatko Sebastián a o ňom tento príbeh je. Asi ako každý rodič miluje svoje dieťa a od narodenia má s ním veľké plány, taký sme boli aj my, ako bude chodiť na krúžky športové aj umelecké a necháme ho potom vybrať, čo ho baví. Ako budeme chodiť na dovolenky a postaráme sa, aby mal úžasné detstvo. Žiaľ nebolo nám dopriate. Ako Sebi rástol, návštevy lekárov boli častejšie a pribúdali diagnózy.

Návštevy ihriska sme vymenili za vyšetrenia a pobyty v nemocniciach, krúžky za návštevy terapeutov a psychológov.  Či sa nám to páči alebo nie Sebi ma diagnostikovaný detský autizmus a podozrenie na mentálnu retardáciu. V januári oslávil svoje 5. narodeniny no stále je nosí plienky, lebo nerozpráva a porozumenie je veľmi slabé. Má časté záchvaty zlosti, ktoré vyústili do samoubližovania. Začínam sa báť budúcnosti. Čím je starší, ťažší a väčší začína obracať svoju agresivitu aj na nás.

Okrem týchto diagnóz ma Sebi samozrejme aj rôzne alergie              ( niektoré aj životu ohrozujúce) ekzém, astmu a od pása hore nemá žiadne svalstvo a mnoooho iného. Takže je aj na špeciálnej strave ktorá je tiež finančne náročná. Objavili sme terapiu, ktorá deťom ako Sebi veľmi pomáha a robia obrovské pokroky. Začínajú viac vnímať, sú pokojnejšie, pochopenie sa im zlepšilo ba dokonca niektoré aj začali rozprávať. Dala by som život aby bol Sebi ako každé zdravé dieťa aj neposlušné, či papulnate a hlavne, aby dokázal zo seba dostať svoje pocity a potreby, ktorým my teraz nerozumieme a to je dôvod jeho frustrácii a častých záchvatov hnevu. 

Žiaľ tato terapia je až vo Varšave u doktora Veľa a trvá 10 dní. Týchto 10 dní terapie aj s ubytovaním stojí 3000€ a mala by sa opakovať každé 4 mesiace, čo je pre normálnu rodinu nereálne ušetriť ročne 12 tisíc hlavne, keď sa žije len z jedného príjmu, ktorý platí aj hypotéku. Ja žiaľ do práce nastúpiť neviem, keďže Sebi chodí do špeciálnej škôlky iba na 4h denne a na vyšetrenia k rôznym špecialistom. Ďakujem za podporu rodiny a úžasných ľudí, ktorý nám na Sebiho liečbu prispievajú. A ďakujem aj za prečítanie.