ZRANENIA Z DETSTVA – Príbeh o lesnej víle

Na to, aby sme pochopili všetky súvislosti obrazu o sebe, musíme sa vrátiť do svojho detstva. Detstvo je veľmi dôležitá oblasť života. Dieťa totiž začína vnímať už zhruba od 3 mesiaca tehotenstva. Všetko z okolia ho ovplyvňuje a zapisuje si do jeho knihy života.

Ak si myslíte, že je vo Vašom živote oblasť kde ste „akosi brzdení“, je to znamenie, že by ste sa mali poobhliadnuť po tom, aké bolo Vaše detstvo. Z detstva do dospelosti si môžeme preniesť veľa blokov, ktoré nám bránia žiť šťastne v mnohých oblastiach života. Ako príklad ma inšpiroval príbeh O lesnej víle z knihy Návrat domov od Johna Bradshawa.

Príbeh o lesnej víle : 

Bola raz jedna čarovná lesná víla, ktorá žila v rozprávkovom svete. Volala sa Monia. Ešte než sa narodila, vedela, že sa na ňu otecko s mamičkou veľmi tešia. Od okamihu, keď prvýkrát uvidela tento svet, vnímala, že má zmysel žiť. V maminej náruči cítila teplo a vôňu jej pokožky. Vnímala tiež pevné ruky otecka, ktoré ju  láskyplne objali.

Cítila obrovské prijatie a bezpečie. Vnímala, že na ňu čaká život plný farieb.Bola síce úplne malinká, ale už vtedy Monia vedela, že život je krásny a ona sama je jednoducho jedinečná. Ako tak rástla, postupne si uvedomovala, že sa môže spoľahnúť na hlas svojho srdca. Zistila, že má veľa úžasných vlastností. Vedela, že aj ťažkosti majú svoj zmysel a učila sa z nich.

Rodičia ju podporovali v tom, čo ju baví, a chránili ju len vo chvíľach, keď ešte nedokázala odhadnúť svoje schopnosti alebo mieru nebezpečenstva. Vždy jej celým svojím bytím hovorili: „Milujeme ťa takú, aká si!“Mohla tak byť sama sebou a naplno si užívať svojho radostného farebného detstva. Zároveň vedela, že ju rodičia budú milovať, nech jej kroky povedú kamkoľvek. Vedela, že sa vždy môže vrátiť domov.Bola si vedomá svojej jedinečnosti a krásy. Skúmala a objavovala farby a krásu života.Od malička milovala farby. Tak sa z nej stala krajčírka farebných vílích šiat. Celú rozprávkovú krajinu postupne obliekla do farieb. Žila spokojný a naplnený život.

Jedného dňa sa k nej však donieslo, že kdesi v diaľke vo svete ľudí farby chýbajú a že by bolo krásne, keby farbami zaplavila aj ten vzdialený svet. Nebol to však hocijaká úloha. Svoje poslanie mala naplniť znovuzrodením. Mala sa tentoraz narodiť v rodine ľudí. A pretože už Monia vedela, že narodiť sa je krásne, neváhala a úlohy sa s radosťou ujala.

Niečo však už od začiatku bolo inak, než si to pamätala. Už od začiatku, keď ešte bola v brušku, vnímala smútok a strach svojej mamičky. Nikde nepočula hlas otecka. Bolo to zvláštne. Narodila sa a dostala meno Sára. Láskyplná náruč otecka a mamičky však neprišla. Prvý mamičkin pohľad jej povedal, ako to, že nie si chlapec? Aj tak cítila úzkosť, keď ju od mamičky odlúčili. Otecko tiež nikde nebol. Cítila sa sama a opustená. Mala strach.

Ako tak pomaly rástla vnímala, ako na ňu nikto nemá čas, ako sa o ňu nikto veľmi nezaujíma. A ona im toho chcela toľko povedať. Monia túžila ukázať všetkým všetky farby života. Nikoho to však nezaujímalo. Mali svojich starostí dosť. Počula len stále, čo má a nemá robiť, že sa nemá moc prejavovať, že nemá moc prekážať. Toľko však potrebovala cítiť ich lásku a podporu. Bola tam aspoň babička, ktorá ju moc milovala. Tá však umrela veľmi skoro, keď mala Sára dva roky. Až ako dospelá si Sára uvedomila, aká dôležitá pre ňu bola jej láska …

Otec sa v jej blízkosti nakoniec neobjavil vôbec. Veľmi jej chýbal. Len tu a tam začula, aký bol vraj hrozný a nezodpovedný. Vedela, aké to je, keď s otcom ako víla chodila na prechádzky do lesa. Keď ju vzal na výlet a hrali sa spolu a smiali sa. Prečo sa o ňu jej ľudský otec teraz nezaujíma? Nie je pre neho dosť dobrá? Sára sa postupne na svojho otca začala hnevať a na mamu tiež.

Keď na ňu nikto nemal čas, našla si nového kamaráta. Bol to les. Tam to bolo stále voňavé, mäkké a farebné. Tam jej nikto neubližoval.

Tam mohla Sára tvoriť svoj farebný svet. Neprestávala však veriť, že raz ju počujú aj jej blízki, že raz im bude môcť ukázať, čo všetko vie a čo ju baví. Cez vlastné problémy ju však nikto vnímať nezačal.

 Postupne Sára zabudla, kto vlastne je. Naučila sa, že nikomu nie je dobré dôverovať, že keď je sama, je jej najlepšie. Keď potom mamička umrela, keď Sára mala desať, začala sa hnevať na celý svet. Tak k sebe prestala púšťať ľudí. Naučila sa, že lásku si musí zaslúžiť. Naučila sa tiež, že nikomu nemôže ukázať svoju slabosť a zraniteľnosť. Tak sa snažila, kadiaľ chodila, aby za kúsok lásky uspokojila potreby druhých. Zistila však, že nech robí, čo robí, nikdy to pre druhých nebude dosť dobré.

Raz si plná strachu, stiahnutá a zlomená uvedomila, že už takto ďalej žiť nemôže, že už je tým večným snažením sa vyčerpaná. Že už nechce prosiť o lásku, že má predsa svoju vlastnú hodnotu. Že má svoje túžby a svoje priania. Že predsa miluje farby a život.

To bol ten okamih, kedy znovu začula hlas Moni. A to je už začiatok iného, veselšieho príbehu. 🙂

Nie je dôležité ako dlho kráčaš zlým smerom, ale to, že sa vždy môžeš otočiť.

Úryvok z knihy Zrkadlenie vo vzťahoch, 4 zrkadlá k vyriešeniu problémov